USA tlačia na Taiwan: Presuňte polovicu výroby čipov, alebo stratíte našu ochranu.
V medzinárodnej politike sa objavil bezprecedentný návrh, ktorý pripomína skôr scénu z geopolitického trileru než štandardné diplomatické postupy. Administratíva Donalda Trumpa, prostredníctvom ministra obchodu Howarda Lutnicka, predložila Taiwanu ponuku, ktorá je takmer nemožná na odmietnutie aj na prijatie: presuňte polovicu svojej strategickej výroby polovodičov do USA, alebo riskujete stratu amerických bezpečnostných záruk voči Číne.
Tento krok predstavuje radikálny obrat v chápaní taiwanského „kremíkového štítu“ a odhaľuje nový, čisto transakčný prístup k medzinárodným vzťahom. Jadrom celého sporu je taiwanský „kremíkový štít“ – strategická koncepcia, na ktorej ostrov celé desaťročia budoval svoju obranu a prosperitu. Taiwan v súčasnosti produkuje viac ako 90% najpokročilejších čipov na svete, čo z neho robí absolútne nenahraditeľného hráča v globálnom technologickom dodávateľskom reťazci.
Tieto čipy sú mozgom všetkého, od smartfónov a automobilov až po najmodernejšie vojenské a obranné systémy. Teória „kremíkového štítu“ hovorí, že akýkoľvek vojenský útok na Taiwan by spôsobil okamžitý kolaps svetovej ekonomiky, pretože by zastavil dodávky polovodičov. Práve táto extrémna závislosť robí z ochrany Taiwanu globálnu prioritu a odrádza od agresie. Americká administratíva však teraz túto logiku obracia naruby.
Podľa ministra Lutnicka je práve táto závislosť – kde sa 95% amerických čipov vyrába 14 484 km ďaleko – obrovskou strategickou zraniteľnosťou. „Model je nasledovný: ak si nedokážete vyrobiť vlastné čipy, ako sa dokážete brániť?“ argumentoval Lutnick v rozhovore pre NewsNation. Podľa neho by v prípade konfliktu a straty prístupu k taiwanským dodávateľským reťazcom boli USA bezbranné, pretože by nedokázali vyrábať vlastné drony a vojenské vybavenie.
Argument Washingtonu tak mení definíciu štítu z majetku vlastneného Taiwanom na model „zdieľanej odolnosti“, kde by USA kontrolovali aspoň polovicu kritickej produkcie. Návrh na presun polovice taiwanskej výroby však naráža na takmer neprekonateľné logistické a technické prekážky. Sám minister Lutnick priznal, že ide o „herkulovskú úlohu“, o ktorej mu „všetci hovoria, že je nemožná“. Čísla mu dávajú za pravdu.
Podľa dostupných dát produkuje Taiwan v súčasnosti približne 5,7 milióna waferov (kremíkových plátov) mesačne, zatiaľ čo produkcia v USA v roku 2022 dosahovala len 1,12 milióna. Aj s masívnymi investíciami v rámci amerického zákona CHIPS Act sa predpokladá, že americká kapacita do konca desaťročia dosiahne len 3,4 milióna waferov mesačne, čo je stále menej, ako Taiwan produkuje dnes. Presunúť takýto objem by neznamenalo len postaviť niekoľko nových tovární.
Znamenalo by to transplantovať celý, neuveriteľne zložitý a prepojený ekosystém stoviek špecializovaných dodávateľov materiálov, chemikálií a komponentov. Podľa expertov, ako je CEO NVIDIA Jensen Huang, sú USA „dekádu až dve dekády vzdialené od nezávislosti v dodávateľskom reťazci“. Odhaduje sa, že takýto krok by si vyžadoval presídlenie najmenej 200 000 taiwanských inžinierov, technikov a ich rodín do USA, čo by v podstate viedlo k vytvoreniu akéhosi „Nového Taiwanu“ na americkej pôde.
Pre Taiwan je táto situácia existenčnou dilemou, ktorá ho stavia medzi dva mlynské kamene. Ak ponuku odmietne, riskuje odcudzenie svojho jediného a najdôležitejšieho vojenského ochrancu. Ak ju však prijme, dobrovoľne sa vzdá svojho hlavného strategického odstrašujúceho prostriedku a riskuje „vykuchanie“ vlastného priemyslu, ktorý je základom jeho prosperity a bezpečnosti.
Lutnick sa snaží tieto obavy rozptýliť a tvrdí, že aj pri 50% podiele zostanú USA „fundamentálne závislé“ od Taiwanu. Zároveň však dodáva, že cieľom je, aby USA mali „polovodiče, ktoré potrebujeme pre americkú spotrebu“, čo v podstate potvrdzuje snahu o zníženie závislosti. Taiwanská vláda sa preto logicky bráni a dlhodobo trvá na svojej politike „N-1“.
Táto stratégia zaručuje, že najpokročilejšia výroba čipov (generácia N) vždy zostane na domácej pôde a továrne v zahraničí (ako tie, ktoré stavia TSMC v USA) budú technologicky vždy minimálne o jednu generáciu pozadu (N-1). Hoci spoločnosť TSMC v snahe upokojiť Trumpovu administratívu prisľúbila investície v USA vo výške 100 miliárd dolárov, kľúčová výroba najmodernejších čipov zostáva naďalej na Taiwane.
Celá táto epizóda odhaľuje znepokojivý posun v medzinárodných vzťahoch smerom k čisto transakčnému modelu. Bezpečnostné záruky, kedysi považované za prejav spojenectva a spoločných hodnôt, sa stávajú tovarom, za ktorý sa platí masívnymi priemyselnými a ekonomickými ústupkami. Taiwan tak čelí neľahkej voľbe v hre, kde sa pravidlá menia za pochodu a kde jeho najväčšia sila môže byť zároveň jeho najväčšou slabinou.