Toto nacistické lietadlo určené na bombardovanie New Yorku bolo zároveň raketoplánom.
Počas druhej svetovej vojny boli nacisti neuveriteľne zruční vo vytváraní mimoriadne tajných zbraní. Niektoré fungovali, iné nie. Našťastie, niekoľko z nich sa nikdy nedostalo zo stránky návrhu do fázy finálneho vytvorenia. Keby sa tak stalo, mohli sme všetci žiť v alternatívnom svete. „Silbervogel“ (nemecký výraz pre „strieborného vtáka“) je práve jednou z týchto zbraní. Vtedajší šéf nemeckého letectva Hermann Göring povedal, že jeho armáda nemá bombardér schopný zhodiť 4,5 tony bômb na New York, čo by „konečne zapchalo ústa arogancii za morom“. Do roku 1942 nacisti stále nemali takúto technológiu a nariadili nemeckému ministerstvu letectva, aby pracovalo na programe „Amerika Bomber“ pre Luftwaffe.
Cieľom bolo zostrojiť „suborbitálnu raketovú loď“, ktorá by dokázala preletieť Atlantický oceán, zhodiť bomby na cieľ kdekoľvek v Spojených štátoch a vrátiť sa domov neporušená, aby sa mohla znova použiť. Rakúsky letecký inžinier Eugen Sänger a matematička Irene Bredtová predložili svoj návrh Silver Bird. Sänger a Bredtová teoreticky predpokladali, že ak by sa ich lietadlo dostalo do suborbitálneho priestoru, mohlo by kĺzať späť nadol, vstúpiť do zemskej atmosféry pod správnym uhlom a v podstate nekonečne dlho preskakovať po povrchu, podobne ako to robí plochý kameň nad vodou. Takto by mohlo dosiahnuť New York, zhodiť bomby a vrátiť sa do Nemecka, ako to požadoval Göring.
Silver Bird by vážil približne 100 ton, pričom takmer celá hmotnosť (90 ton) by bola určená na palivo, päť ton na podporu života a štyri tony na bombový náklad, uvádza Jalopnik. Každú bombu bolo možné ovládať pomocou diaľkového televízneho ovládania s nádejou, že sa dostane do vzdialenosti 400 míľ od zamýšľaného cieľa. Keďže predná časť by znášala hlavnú ťarchu tlaku a tepla počas viacnásobných opakovaných vstupov, okno nebolo praktické. Namiesto toho by bola vybavená televíznym systémom typu periskopu, aby osamelý pilot videl, kam letí, a pomocou jednoduchého letového ovládania mohol lietadlo podľa toho riadiť. Do pretlakovej kabíny by sa zmestil jeden pilot a mala by dostatok úložných priestorov na jedlo a vodu. Bola by tiež obklopená chladiacimi trubicami, ktoré by udržiavali teplo pri pohybe v atmosfére.
Podľa plánu mal Sliver Bird vzlietnuť o takmer dvojkilometrovej koľajovej sane poháňanej raketou, ktorá by lietadlo rozbehla na rýchlosť 1200 kilometrov za hodinu a vyniesla do vzduchu. Po vzlietnutí by odpálilo vlastné raketové motory a vystúpilo by do výšky 90 míľ (450000 stôp) rýchlosťou približne 13500 km/h. Vesmírne lietadlo by bolo vybavené aj podvozkom a kolesami, takže by teoreticky mohlo pristáť v Japonskom kontrolovanej Číne, kde by ho nacistickí prisluhovači pozbierali, dopravili späť do vlasti a použili tak často, ako by bolo potrebné. Nezabúdajte, že väčšina týchto technológií v polovici 40. rokov neexistovala. Vrátane jadrových bômb, ktoré chcel Göring tak zúfalo zhodiť na New York. Vojna sa našťastie skončila skôr, ako sa podarilo vyrobiť Strieborného vtáka.
Ale fungovalo by to vôbec? Pravdepodobne nie. Podľa Found and Explained povojnová analýza vykonaná na Sängerových a Bredtových tepelných výpočtoch odhalila fatálnu chybu, ktorá dokazuje, že lietadlo by pri pokuse o prvý odraz zhorelo a rozpadlo sa. Podľa NBC by však ich teórie a návrhy pre Silver Bird ďalej používal Úrad pre letectvo námorníctva aj predchodca NASA, Národný poradný výbor pre letectvo (NACA).